Ti ľudia,
Všetci, čo po tomto svete chodia,
Nevedia kam idú a stále blúdia,
Keď na smer sa neopýtajú,
Stále sa divia,
Prečo kamene, ktoré na ceste vidia
Sú modré.
Keď sa zastavia a po iných cestách hľadia,
Teba sa spýtajú, prečo len súdia iných,
Ktorých iné cesty zlákali a po nich si kráčali,
Lebo ich srdcia, možno plne viny
Im nedovolili v šľapajach druhých pokračovať.
Kam, Bože ideme, keď kopeme a stonieme,
Veď sami už na ceste stojíme a všetky tie kamene
Rovnaké sa zdajú nám
A krásu každého jedného zatieni aj stebiel pár,
Ktoré všedné sa zdajú.
Až potom si asi povieme, že cesty aj keď rôzne,
Rovnako všetky končia a spoznáme,
Že rozlišovať cesty ľudí ani lupa nepomôže,
Keď oko neotvoríme a nič neuvidíme.
Ja tiež kráčam vlastnou cestou sám s miliónom z vás,
Ktorí sami snehom sa brodíte a pre klapky, vychodené
Chodníky nevidíte a hľadáte len polená, za sebou, ktoré hodíte,
Ako obranu pred tými, ktorých ľúbite.
Komentáre
waw